kalendar.JPG
Furt čosi nové!
micko2.jpg
Záhady jedného aurora - píšeme

Hlas srdca - HP/DM

Tajomstvo prsteňa - HP/SS





 
sp.png
Vďaka za hlasovanie!

Vrešťadlá - 2. kapitola

ZJA vrs.jpg
Pairing: Severus/Harry

Varovanie: slash

Žáner: dobrodružstvo
Venované: Maji, Zuzke a Bobo :) 
 
2. kapitola – Konečne adresát

Tušila, že za tým musí byť niečo viac, než len nezmyselné posielanie listov náhodne vybraným študentom, či jej kolegom. Avšak stále nemala dosť indícií, aby to prekukla, aby pochopila, o čo tu vlastne ide.

Ten nepravidelne sa opakujúci ranný hurhaj sa však prežiť dal. Už si naňho po troch týždňoch pomaly začínali zvykať, aj keď im to všetkým pekne liezlo na nervy.

Keď zdvihla oči od svojej šálky čaju, zrak jej padol na veľkú hnedú sovu, ktorá letela priamo jej smerom. Prekvapene nadvihla úzke obočie, vystrela chrbát a ruky si zložila do lona. Vedela, čo príde a rozhodla sa vyčkať a čeliť tomu s vrodenou eleganciou a primeranou distingvovanosťou. Kto iný, ak nie ona si mal zachovať chladnú hlavu?

Nevnímala zvedavé pohľady študentov i kolegov, keď sova húkla a pustila svoju zásielku, priamo pred ňu. List schovaný v obálke červenej ako krv sa vzniesol do vzduchu, otvoril sa a spustil rovnaký krik ako jeho predošlých päť predchodcov v to ráno.

Čo ju prekvapilo, hoci to nedala najavo boli slová na konci toho uši trhajúceho ziapotu. „Za toto mi zaplatíš, ty stará striga!“

Ach, tak konečne aspoň niečo, pomyslela si nevzrušene a len čo sa list sám zničil a pothral na márne kúsky, dlaňou ich zhrnula do malej kôpky a uschovala, aby ich neskôr jej bývalý študent mohol preskúmať.
 
ooo xxx ooo

Minerva sedela za starožitným stolom, ktorý pamätal nielen niekdajšieho riaditeľa Armanda Dippeta, ale stál tu od čias Dextera Fortescua. Podchvíľou si kontrolovala presný čas, netrpezlivo očakávajúc svojho suplujúceho kolegu. Bola rada, že sa vráti, hoci len na určitý čas. Popravde, Severus jej chýbal. Obľúbila si dokonca i jeho suchý humor, tak typický pre tohto výstredného angličana.

A v duchu musela uznať, že mu vzťah s Harrym nesmierne prospel, i keď tomu spočiatku nemohla uveriť, že sa tí dvaja dali dokopy.

Pousmiala sa, keď odložila orlie brko späť do držiačika a tenkými prstami zatvorila fľaštičku čierneho atramentu. Osušila kúzlom pergamen s rozpisom hodín, ktoré preňho pripravila a vzhliadla k vchodovým dverám, na ktoré sa práve ozvalo rázne zaklopanie. Mávla prútikom, aby portrétom, ktoré ožili azda zvedavosťou zabránila načúvaniu.

„Presne na čas,“ usmiala sa a zvolala: „Vstúpte!“

Dvere riaditeľne sa otvorili a dnu vstúpil nevysoký, mierne podsaditý muž s prísnym výrazom v tvári a očami modrými ako letná obloha. Jeho vlasy boli hnedé a oveľa kratšie, než na aké bol zvyknutý človek, ktorý vzal na seba túto podobu, aby sa im pokúsil pomôcť.

„Páni!“ hlesla užasnuto a vstala, aby ho privítala ako sa patrí. „To je ale zmena,“ dodala uznanlivo a kým mu zdvorilo podala ruku, dôkladne si ho obzrela.

„A nie je mi práve príjemná,“ odvetil na margo jej hodnotiacej poznámky. Koženú aktovku si zložil na zem a usadil sa, keď si sama znova sadla. Vždy dbal na dobré spôsoby, či už bol nahnevaný alebo nie. Pravda, teraz to v ňom už iba jemne bublalo.

Ale i tak sa hneval sám na seba, že sa dal tomu strapatému lumpovi, ktorý si hovoril vznešene auror zmanipulovať a prehovoriť na čosi také. I keď v duchu vedel, z čoho ten hnev vyplýva a popravde, hoci by si to nepriznal ani len v duchu, návratu na Rokfort sa nesmierne obával. A vôbec to nesúviselo s týmto prípadom.

 „To chápem, nie si vo svojej koži, doslova, ale ver mi, že mi je tvoja spoločnosť milšia, než ostatných kolegov. Hlavne teraz. A to nespomínam fakt, že mi v zbore chýba niekto ako ty, S...“ zarazila sa. „Ako sa vlastne teraz voláš?“

„Hermes Russo. Môjmu... proste mu to prišlo príhodné a ja som na iné a vhodnejšie meno neprišiel. Žiaľ,“ odvetil zamračene a spomenul si, ako rázne odmietol krstné mená ako Tobias, Adonis, Eros a Celtiber a ešte niekoľko ďalších, než sa napokon nedohodli na tom, ktoré Harrymu napadlo z čista-jasna.

Nadšene zatlieskala rukami. „Takmer príznačné, nemyslíš? Hermes je predsa v starogréckej mytológii okrídlený posol bohov.“ Odfrkol si, ale ona sa iba pousmiala. „Ponúknem ti čaj alebo si dáš niečo iné? Kávu? Koňak?“

Pokrútil hlavou. „Nie, vďaka. Zoznám ma s mojím rozvrhom a chcem vidieť svoje komnaty. Rád by som sa pripravil. Pokiaľ viem, začínam treťou vyučovacou hodinou s druhákmi, že?“

„Ako som vravela,“ prikývla a podala mu rozvrh, na čo vstala a kývla mu, aby ju nasledoval. Opustili riaditeľnu, zišli po točitých schodom a obluda strážiaca vchod do riaditeľne skočila poslušne na svoje miesto.

„Budeš v podzemí. Alebo si praješ iné komnaty, než tie, ktoré som ti vybrala? Vieš, dúfala som, že na tých pár dní zastúpiš kolegu i ako vedúceho slizolinskej fakulty.“

Ovládol sa, aby nepretočil očami a nahlas si nepovzdychol. „Iste, ako si praješ,“ zahundral a poslušne ju nasledoval, kým si v duchu opakoval – pár dní, len pár dní... Nevedel povedať, či mu to samému znelo zúfalo alebo skôr skleslo.

Jeho nové komnaty sa nachádzali v pravom krídle podzemného kráľovstva a mohol pripustiť, že boli jednoznačne menšie a skromnejšie, ale nemohol sa sťažovať na chlad ťahajúci z kamenných stien, či nepríjemného pachu plesne a zatuchnutia, ktoré boli v podzemí častým a nemilým úkazom, proti ktorým neraz bojoval i predtým.

Steny pokrývali bohato zdobené gobelíny i obrazy, podlahu hrubé koberce, v krbe horel oheň a knižnica bola zaplnená tak, že by do nej sotva ešte vošla jediná tenučká brožúrka. Dokonca tu mal zopár falošných okien, čo musel iba oceniť. Bolo vidieť, že si na jeho komnatách dala riaditeľka očividne záležať.

Zamračil sa však v momente, keď uzrel na stene naproti písaciemu stolu veľký prázdny rám. Úkosom na ňu pozrel. „Oprav ma, ak sa mýlim, ale toto tu visí na jeho žiadosť?“

Prikývla, ale neskrývala pobavenie. „Prepáč, nedalo sa inak. Túži po tvojej spoločnosti a ja som mu to nemohla odoprieť.“

Znova si odfrkol a zložil si tašku na stôl, kde ho už čakali vopred vyžiadané zoznamy študentov všetkých ročníkov a ich klasifikačné hodnotenie za uplynulé roky. Tiež posledné eseje, ktoré jeho momentálne oslepený kolega nestačil opraviť.

„Budeš niečo potrebovať?“ starala sa žena, ktorá sa tvárila nadmieru spokojne.

Iba pokrútil hlavou. „Nie. Ďakujem ti. Ale po obede by som s tebou rád prebral prípad. Je niečo nové?“

Prikývla. „Áno, je. I ja som na to myslela, ale zastav sa za mnou prosím až po vyučovaní. Mám dojem, že končíš piatou hodinou, nie? O pol štvrtej ti to bude vyhovovať?“

„Iste, ako si želáš.“

S tým mu popriala veľa šťastia, zopakovala, že je nesmierne rada, že sa vrátil, hoci len na krátky čas a nechala ho, nech sa pustí do práce.
Severus osamel a chvíľu ostal mlčky postávať uprostred miestnosti, ktorá mala byť jeho učiteľským kabinetom.

Cítil ako mu srdce búši v hrudi a nemohol povedať, že by to bolo zúfalstvom z jeho neplánovaného návratu, či nechutenstom, alebo hnevom nad svojou situáciou. Dokonca sa mu spotili dlane, čo sa mu nestávalo.

Pokrčil čelo a povzdychol si. Upriamil pohľad na zatiaľ stále prázdny rám a modré oči zažiarili ako zafíry. Spokojnosťou. Ten neodmysliteľný pocit, ktorý sa ho zmocnil v sekunde ako prekročil rokfortské brány silnel každým krokom, čo sa približoval k škole. A teraz mal pocit, že ten pocit doslova roztrhá jeho o niečo širšiu hruď.

Zhlboka sa nadýchol a vydýchol bez toho, aby si uvedomoval, že sa jeho pery roztiahli do nebadaného úsmevu.

„Vitaj doma, synak,“ zaznelo odrazu z plátna a on sa za tým otcovským hlasom presýteným dojatím pootočil a pozrel do ešte modrejších očí, než boli teraz tie jeho. Uvedomil si, že muž povedal presne to, čo túžil počuť z celého srdca.

Nemohol mu to mať za zlé, ani keby chcel. „Ďakujem, Albus.“
 
ooo xxx ooo
 
Harry sa díval do tváre svojho šéfa, ktorý ho počúval vari iba na pol ucha, ale bolo to len jeho zdanie. Avšak netváril sa spokojne. Jeho dôvody mu zjavne nestačili.

„Vidím, že bola orodovať naozaj u povolaného,“ zamrmlal a pretrel si rukou chudú tvár. „Naozaj máš pocit, že za tým je niečo viac, než len hlúpy žart?“

„Keby nie, nie som tu,“ odvetil Harry pokojne. „Ak ma tým odmietate poveriť, ešte stále môžem pátrať na vlastnú päsť a vziať si voľno. Toho mám stále požehnane.“

Celtiber si uchlipol z kávy, iste už dávno studenej, lebo zvraštil nos a následne nad šálkou mávol svojim prútikom.

„Je pravda, že momentálne nemáme na práci nič dôležité, takže máš môj súhlas. Uvoľním ťa, ale chcem vedieť o každom kroku, jasné?“

„Iste,“ prikývol spokojne Harry s rukami založenými cez ploché brucho. „Takže asi by ste mali vedieť, že mám v škole nasadeného človeka. Od dnešného dňa.“ Pozrel na hodinky a pousmial sa. „Už by tam mal byť.“

Jeho šéf iba zagánil a podoprel si bradu rukou. „Ani nebudem hádať koho.“

Harry mu venoval široký úsmev. „Chápete, nechceme vzbudiť podozrenie, pokiaľ sa vážne jedná o niekoho zvnútra. Či o profesora, či o študenta.“

„Rozumiem tomu správne, že je v prestrojení?“ hádal jeho vedúci Skinner.

„Iste. Sám viete, pane, že je ako moja spojka viac, než schopný a býval dvojitým agentom.“

„Hej, Snapov životopis mám v malíčku, o to sa neboj. Ale čo bude tvojou úlohou?“

Iba mykol plecami. „Zvyšok. Vypátrať stopu a prísť na koreň celej tej veci. Nič nezvyčajné.“

„Samozrejme. Ale vravel si, že sa nemáš čoho chytiť.“

Harry sa uškrnul. „Nie tak celkom. Ráno mi riaditeľka poslala krátku správu. Vraj má novinky a ak mám povedať pravdu, niečo som pri kontrole tých červeno-bielych útržkov z vrešťadiel... cítil. Ak sa to potvrdí...“ zamrmlal a stisol v päsť ruku, na chrbáte ktorej sa stále vynímali slabunké bledé jazvy po hrote očarovaného pera, ktorým musel kedysi písať na jednom zo svojich mnohých trestov, keď ešte navštevoval Rokfort ako študent. Jeho pohľad sa rýchlo vyjasnil a minulé spomienky sa rozplynuli ako opar v slnečnom letnom ráne. „Ale zatiaľ sú to iba moje dohady, nič viac.“

Celtiber si poklopkal prstom po hladko oholenom líci a prikývol. „Rob ako uznáš za vhodné. Ešte jedna vec. Hodláš do toho zainteresovať ešte niekoho iného? Nechceš si vziať na pomoc nejakého kolegu? Napríklad Creeveyho?“

„Nie. Ak budem potrebovať pomoc, nájdem ju určite v Rokville,“ odmietol zdvorilo.

Jeho šéf iba prekvapene vyvalil oči. „Môj ty merlin, ty si vieš ale vybrať spoločnosť, len čo je pravda, Potter!““ zahundral, ale na margo spomínanej pomoci viac nepovedal. Iba ak pokrútil hlavou ešte raz, čo Harry v podstate odignoroval a chápal ako schválenie jeho konania.

„Môžem teda ísť?“

Muž nedbalo mávol rukou k dverám. „Choď. A nezabudni mi podávať správy, keby niečo,“ zamumlal a znova si odpil z ohriatej kávy. Zvraštil nos. Nebola taká dobrá ako predtým, ale nechutila až tak zle. Dopil posledný dúšok a pokrčil plecami premýšľajúc nad tým prípadom, ktorý sa jemu osobne videl ako čistý debakel a hlúpy žart, za ktorý mal chuť niekoho vyťahať za uši.

Netušil, čo si o tom myslieť. Nechcel riaditeľku drzo a netaktne odbiť, ale jemu sa to celé videlo vážne ako nejaký nejapný žart. Oprel sa v kresle a poklopkal prstami po doske svojho stola v hlbokom zamyslení, keď mu kukučkové hodiny visiace na stene za ním oznámili, že je čas obeda.

Našpúlil pery a poškrabkal si bradu. Čo mu bráni ísť sa naobedovať do Šikmej? A okrem toho, keď tam už bude, možno by sa mohol zastaviť i v obchode tých pojašených Weasleovských bratov. Pár otázok by im položiť predsa mohol, že?

Vstal od stola, obliekol si plášť a vyšiel z kancelárie. „Verity, idem na obed a trochu sa zdržím. Ak by ma niekto hľadal, alebo by šlo o niečo súrne, len mi pošlite správu, dobre?“

Útla plavovláska prikývla. „Áno, pane. Prajem vám dobrú chuť.“

Vôbec si nevšimol zbožňujúci pohľad, ktorým ho žena vyprevádzala, než sa jej nestratil z dohľadu.
prehadzov1.png
prehadzov2.png
22.11.2015 12:22:57
Tesska
novinky.jpg
diskurka.jpg
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one