kalendar.JPG
Furt čosi nové!
micko2.jpg
Záhady jedného aurora - píšeme

Hlas srdca - HP/DM

Tajomstvo prsteňa - HP/SS





 
sp.png
Vďaka za hlasovanie!
Pairing: Marek/Pavla/Peťo

Varovanie: slash

Písanie formou drabblov - 20x100 slov! Toto ma napadlo dnes z dlhej chvíle, dúfam, že sa Vám to bude páčiť :) Bavte sa! 
pozadkokjednorazke1.jpg
Chcem teba...


1/100

„Ste z rodiny?“ opýtal sa lekár v stredných rokoch, s kozou briadkou a chladnými sivými očami, v ktorých nebolo stopy po súcite. Pôsobil ako robot v bielom.

Prikývol, ale dal by ruku do ohňa za to, že mu neverí.

„Bude žiť.“

Tie lekárové slová k nemu doľahli akoby z ohromujúcej diaľky. Akoby naňho hovoril niekto cez nekonečne dlhý, tmavý tunel.

Odľahlo mu. Neskutočne. Bolesť, ktorá drvila oceľovým zovretím jeho vnútro trocha povolila. Dosť na to, aby mohol prerývane vydýchnuť a oprieť si plavú hlavu o bielu stenu za svojím chrbtom.

„Ďakujem,“ zamrmlal. „Môžem ísť za ním?“

„Príďte zajtra, pacient spí.“

2/200

Vrátil sa domov. Čakala ho v tmavom byte. Zničená a zdrvená svojím vlastným žiaľom a sklamaním. I hrôzou z toho, čo vykonala.
V tom dvojizbovom byte pôsobila iba ako tieň. Tieň ženy, ktorú mal kedysi rád. Ktorú rád rozosmieval, ktorú tíšil v náručí, keď žialila.

„Mrzí ma to, Marek.“ Jej hlas znel roztrasene. Stála sotva krok od kresla, rukami sa objímala okolo trupu a chvela sa. Pod očami mala čierne kruhy od špirály, bledé líca zdobili čierne šmuhy. Pery mala napuchnuté, vlasy strapaté.

„Prežije. A dúfam, že na teba nepodá trestné oznámenie.“

Mlčky si hrýzla spodnú peru. Vyzerala tak stratene.

3/100

Napriek tomu ju nemohol nenávidieť. Ale ani ľutovať. Obaja urobili chyby, za ktoré teraz platia.

A akí bol kedysi šťastní...

Kedy sa to zmenilo? Túto otázku si položil neraz. Bolo to skôr ako stretol Petra alebo potom? Mohol tomu všetkému zabrániť? Možno...

Možno keby si bol priznal pravdu. Od začiatku. Keby sa nebol hral na niečo, čo nie je.

„Idem si zbaliť. Už tu nemôžem ostať. Volal som Jane, do hodinky je tu. Nechcem, aby si bola sama.“

Nereagovala. Iba tam ticho stála, chvela sa a plakala.

Balil sa mechanicky, rýchlo, bez premýšľania. Dva roky spoločného života, jeden veľký kufor.

4/100

Zastal v malej chodbe a otočil sa k nej. Bez slova. Premýšľal, čo urobiť. Rozlúčiť sa objatím, posledným bozkom?

Nechcel, aby si to zle vysvetlila. Nechcel jej dávať žiadnu planú nádej. Urobila niečo, čo nemala. Keby len tušil, že ho bude sledovať...

Mal jej všetko povedať oveľa skôr. Mal jej povedať, čo cíti. Mal sa priznať, že to podľa neho nefunguje tak, akoby si prial.

Ako bolo možné, že si nič nevšimla? Ani sex už nebol taký ako predtým a hádky sa medzi nimi iba kopili a vyostrovali.

„Nepodviedol som ťa. Ani raz, Pavli. Iba ma pobozkal.“ S tým odišiel.

5/100

Petrov byt bol väčší ako ich. Zamkol za sebou a kľúče hodil na botník pri dverách. Párkrát tu už bol, ale nikdy nie ďalej, ako v obývacej izbe, keď ho sem pozval pozrieť si futbalový, či hokejový zápas.

Vyzul sa a zložil v druhej izbe. Nevybaľoval sa. Mlčky prechádzal bytom, okukoval zariadenie, zarámované fotky, zbierku kníh, filmov i hudobných cd.

Nakoniec zapadol do kuchyne. Prehľadal skrinky a urobil si kávu. S hrnčekom v ruke s nápisom – Je okej byť gej – vyšiel na balkón.
Zapálil si, sadol si na stoličku a zadíval sa na hviezdne nebo jesenného večera.

„Skurvený život!“ zamrmlal.

6/100

Strhol sa a spozornel, keď v zámke bytu zaštrngotali kľúče. V chodbe sa zasvietilo a na moment sa rozhostilo úplné ticho.

„Je tu niekto?“

„Áno!“ zavolal a rýchlo zahasil cigu. Do obyvky nakukla najprv hlava.

„Ty si... Marek?“

Prikývol a díval sa na muža, ktorý vpochodoval dnu a namieril si to rovno k nemu. Natiahol ruku a jemu odľahlo, že mu jednu rovno nevrazil.
Boh vie, že by si možno zaslúžil.

„Jano. Peťov mladší brat. Bol som za ním a chcel som mu doniesť nejaké veci, ale... asi netreba, čo?“

Marek pokrútil hlavou. „Zajtra ráno som tam ako na koni.“

7/100

„Fajčil si?“ opýtal sa a nádejne zaškúlil na krabičku cigariet.

„Hej. Dáš si?“

„Rád. Hoci Peťovi vadí ten smrad,“ povedal vecne a vyšiel na balkón. Marek ho nasledoval. Pripálil mu a Jano si poriadne potiahol. Vydýchol modrastý dym a úkosom naňho pozrel.

„Spíš s ním?“

Marek, ktorý si práve uchlipol z kávy sa rozkašľal, keď mu ten dúšok zabehol. Na to si utrel bradu a pozrel naňho.

„Nie. Nemali sme... sexuálny pomer.“

„Ako... vôbec alebo zatiaľ?“

Nemohol uveriť, že sa ho na čosi také vôbec pýta. „Prečo ťa to zaujíma?“

Jano iba mykol plecami. „Ani neviem. Vždy o tebe básnil.“

8/100

Asi by to mal brať ako kompliment, ale podľa jeho výrazu si vážne nemohol byť istý.

„Ty... ty to schvaľuješ?“

Jano mykol plecami a znova si potiahol. „Je to môj brat,“ odvetil, akoby to malo zodpovedať jeho otázku. „No tak je teplý a čo? Celkom stačí, že ho odpískali naši. Nepotrebuje, aby som ho poslal do hajzlu ešte i ja. Mám ho rád.“

„Aj ja.“

„A predsa si nezabránil, aby sa to nestalo.“

Marek zmeravel. „Netušil som.“

„Tvoja snúbenica musela byť riadne na nervy. Trochu ju chápem, ale i tak by som ju najradšej roztrhol ako žabu!“

Neprotirečil mu. Nemohol.

9/100

S taškou v ruke a s tlčúcim srdcom zastal pred dverami jeho nemocničnej izby. „Neviem, či by som mal...“ Akosi mu dochádzal dych a spotili sa mu dlane.

„Netrep! Ak máš výčitky, nemusíš. Nebola to predsa tvoja vina. Ale dobre, pôjdem najprv ja.“

Jano ho z ničoho neobviňoval, i keď mal v noci nejaké tie narážky. Bol mu za to vďačný. Sám bol po tom incidente v šoku. Ešte stále mu v ušiach znel ten tupý náraz a počul jeho výkrik. Mal pocit, akoby mu vytrhli srdce z tela a šmarili ho do blata. Krvi by sa v ňom nedorezal.

10/100

Jano bol vnútri dobrých dvadsať minút, ale keď vyšiel, iba mu kývol hlavou s malým úsmevom. „Tak choď, nevie sa ťa dočkať. Počkám tu.“

Marek prikývol a vošiel dnu.

Žiadny obviňujúci pohľad. V dobitej tvári žiarili iba zelenkavé oči plné nádeje. „Bál som sa, že neprídeš.“

Marek zastal tesne pri dverách. „Bál som sa, že sa nepreberieš,“ zašepkal a zažmurkal. Uvedomil si, že mu zvlhli oči.

Peter k nemu opatrne vystrel zdravú ruku a on sa rozkýval. Podišiel až k posteli a vzal ho za ruku. „Mrzí ma to. Hrozne, hrozne ma to mrzí!“

„Ty si predsa za volantom nesedel.“

11/100

Stál tam a slzil ako malý chlapec. Nemal to byť on, kto by Peťa povzbudil? Miesto toho sa ich úlohy nejako vymenili, ale Peťo sa napriek bolesti usmieval.

„Len sa mi smej,“ mrmlal, keď si utieral slzy, „chovám sa ako pochabý blázon.“

„Úplne. Sám by som to lepšie nevystihol,“ doberal si ho, dávajúc mu za pravdu. „Mimochodom, ráno tu bola polícia.“

„A?“ vyšlo z Mareka.

„Nepodal som na ňu trestné oznámenie, ak sa pýtaš na to.“

Prikývol. „Ľutuje to.“

„To by mala. Na ten náraz v živote nezabudnem. Hrkotali mi všetky kosti v tele.“

„Peťo, ja som Pavlu opustil. Navždy.“

12/100

Sklonil sa k nemu a vtisol mu na pery ľahučký bozk. Len taký drobný, aby mu neublížil. Jeho neveriaci výraz ho pobavil.

„Síce trvalo, než som sa rozkýval, ale už som si stopercentne istý, že viem, čo chcem.“

„Skutočne? A čo chceš?“ ozval sa pacient so zatajeným dychom.

„Chcem teba.“

„Keby som nemal rozťatú peru, pobozkal by som ťa tak, ako som o tom týždne sníval!“ zaprisahal sa, na čo sa Marek pousmial.

„Aj na to príde. Kedy ťa pustia?“

„Uff, to si počkáme.“

„Tak počkáme. Dúfam, že nevadí, ale nakvartíroval som sa ti do bytu.“

„Práve naopak,“ usmial sa.
 
Po nejakom tom spoločnom čase...
 
13/100

Peter pokojne oddychoval po jeho boku. Za oknom spálne už dávno svitlo, no on sa nemohol prinútiť, aby vyliezol z vyhriatej postele, aby opustil hrejivé teplo jeho nahého tela.

Spal k nemu otočený tvárou. Zelené oči sa pod tenkými bledými viečkami nepokojne mihali a on by bol rád vedel, o čom sa mu sníva. Nebodaj o ňom?

Do čela mu padlo pár kučeravých plameňov. Svrbeli ho prsty a rád by mu ich odhrnul, ale nechcel ho prebudiť. Pohľadom skĺzol na jazvu, ktorá mu po tej nehode ostala na brade od rozbitého čelného skla Pavlinho auta.

Aj tú na ňom zbožňoval.

14/100

Nechal ho spať. Obliekol sa a vybehol do pekárne, ktorá bola na druhej strane ulice. Kúpil čerstvé pečivo a náhlil sa späť.
I preto si nevšimol približujúcu sa osobu a vrazil do nej. Stačil ju zachytiť, aby nespadla a od údivu otvoril ústa.

„Pavlína!“ vydýchol prekvapene. „Prepáč, nevidel som ťa.“

„Neospravedlňuj sa, keby som sa neprehrebávala v kabelke, všimnem si ťa ja. Moja chyba.“

Skúmavo si ho premerala. „Ako sa máš?“

„Fajn, ďakujem. A ty?“

„Dobre.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Ste... stále spolu?“

Prikývol.

„Poďakuj mu, že nepodal to trestné oznámenie.“

Znova prikývol. Potom si konečne všimol, že je tehotná.

15/100

Usmiala sa. „Áno, som v šiestom mesiaci. Bolo to pre mňa vtedy ťažké, ale... ani vy ste to nemali ľahké, nie? No... vyrovnávala som sa s tým... zle. A potom som stretla Ivana. Je milý a má ma rád. A jeho sestra je lesbička. I vďaka nej som niektoré veci... pochopila lepšie. Nič ti nevyčítam. A nehnevám sa.“

Pristúpil k nej a objal ju. „Si vážne užasná žena, Pavli. Mrzí ma, že nám to nevyšlo.“

Rozosmiala sa. „Mňa nie. Inak by som nestretla Ivana. Budeme sa budúcu sobotu brať.“

„Srdečne blahoželám.“

Usmiala sa a pomaly odchádzala. Díval sa za ňou.

16/100

Pavla sa otočila a naklonila hlavu na stranu. Nezbedné pramene vlasov jej na pleci poskočili. „Myslíš, že by sme sa mohli aspoň priateliť? Vieš, chýbaš mi. Aj tvoje palacinky. Ivo nevie vôbec variť.“

Marek sa uškrnul. „Za pokus by to stálo. Ak nebude Peťo proti.“

Prikývla. „Ozvem sa. Tvoje číslo stále mám.“

„Budem rád. Veľa šťastia,“ poprial jej a nechal ju ísť svojou cestou.

Doma ho už čakal Peťo a čerstvo uvarená káva.

Najprv mu naservíroval raňajky a potom... nečakané novinky.

„Nie som proti,“ povedal a usmial sa, keď sa Marek zatváril prekvapene. „Milujem ťa. Ak ti to urobí radosť...“

17/100

Pravdou bolo, že Marekovi radosť robili i celkom malé, nepodstatné maličkosti, ktoré zažívali pri svojom každodennom spolužití. Trvalo to už vyše roka, čo boli s Peťom spolu.

Svoje rozhodnutie neľutoval. Byť s ním bolo nádherné. Aj s tými výmenami názorov a drobnými spormi, ktoré riešili chvíľkovým trucovaním a nekonečným udobrovaním, či už v podobe skvelej večere, alebo horúceho sexu.

Takmer nechápal, ako dlho mohol tak zaslepene žiť a nepriznať si farbu. Teraz bol spokojnejší a šťastnejší, i keď neroztruboval kade chodil, že to má rád iba s chlapom.

Teda, jedine s tým svojim. Mama mala vždy pravdu. Bol nekonečný romantik.

18/100

Bolo to na Vianoce, keď sa vybrali na polnočnú omšu a ostali v kostole ešte i po nej. Len tak sedeli v prázdnej lavici, užívali si vzájomnú blízkosť a držali sa za skrehnuté ruky.

„Vieš, neverím tomu, že má Boh niečo proti gejom. Nech si hovorí kto chce, čo chce,“ zašepkal Marek a Peťo sa iba pousmial.

„Ja si tým nie som istý.“

Potom Marek siahol do bundy a vybral odtiaľ zamatovú krabičku. „Možno sa nemôžeme reálne zobrať, ani v kostole, ani na úrade, ale napadlo ma, že by...“ Otvoril ju. Na zamatovom vankúši trónili dva obyčajné, no krásne prstene.

19/100

„Milujem ťa a chcem s tebou prežiť zvyšok života. Ak to cítiš rovnako...“ odkašľal si, „môžeme sa navzájom jeden druhému zasľúbiť... takto?“

„A riskovať, že nás stihne Boží hnev a zrazí nás do pekelných hlbín jeho blesk za tú hriešnu lásku?“ opýtal sa stále šokovaný Peťo, ale líca mu zalial rumenec. „Myslím, že takéto riziko podstúpim veľmi rád. Milujem ťa.“

Marek sa usmial, vybral prsteň so smaragdovým očkom a nastokol mu ho na prst. Nadýchol sa a spustil: „Marek, týmto prsteňom ťa žiadam o tvoju lásku, nehu, trpezlivosť. O tvoje myšlienky, dušu, srdce i telo. V zdraví i v chorobe...“

20/100

„... v šťastí i nešťastí, v bohatstve i chudobe,“ dokončil svoj sľub, keď mu na prstenník nasadil navlas rovnaký prsteň, akurát so zafírovým kamienom. „Milujem ťa, ty môj romantický blázonko.“

Peťo sa k nemu naklonil a spojil ich pery v horúcom bozku. Keď sa oddelili, vyvrátil pohľad k stropu chrámu a keď sa nič nedialo, mykol ramenami.

„Asi nás vzal na milosť,“ dodal spokojne. „Myslíš, že by si ma ty mohol vziať teraz domov?“

Marek s úsmevom prikývol. „Veľmi rád. Ak sa nemýlim, máme pred sebou... svadobnú noc.“

Vstali celí rozjašení. „Veru. To by sa mi ani vo sne neprisnilo!“

Koniec
 
prehadzov2.png
17.12.2015 19:40:40
Tesska
novinky.jpg
diskurka.jpg
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one